Dávanie z prázdnoty a dávanie z plnosti
Dávanie z prázdnoty a dávanie z plnosti
Často počujem, najmä od sklamaných žien, vetu: „Dala som mu všetko a on si to vôbec nevážil.“ K takémuto konštatovaniu prídeme vtedy, ak sa cítime vyčerpané, unavené a zranené z toho, že nás partner neprijíma, ignoruje, alebo opustí.
Pritom si ale zvyčajne neuvedomujeme, že sme síce dávali, ale nespýtali sme sa, či je to práve to, čo náš partner chce. Čo sme mu vlastne dávali? Pozornosť? Dary? Prejavy lásky? Zázemie? Pýtali sme sa ho, či to chce? Možno sme ho presycovali práve niečím, o čo nemá záujem a nedávali sme do vzťahu to, čo by ocenil. Sme ochotní dávať vonkajšie veci, ale nie vždy sme schopní dávať do vzťahu niečo z nášho vnútra, pretože sami cítime, že toho máme málo a čakáme od partnera, že zaplní to naše miesto prázdnoty. Dávame teda z prázdnoty, nie z plnosti. Našu prázdnotu nedokáže zaplniť nikto zvonka, to si musíme dať sami. My sami sa musíme postarať o to, aby sme sa vnútorne cítili dobre, aby sme si dali čo potrebujeme, aby sme mysleli aj na seba, aby sme nemali výčitky dávať sebe, aby sme si poskytli pocit bezpečia, ktorý očakávame od partnera. Je veľmi potrebné kultivovať pocit bezpečia v zmysle „Vždy tu som sám/sama pre seba. Môžem tu byť aj pre teba, ale najdôležitejšie je, aby som tu bol/a sám/sama pre seba.“ Pretože iba vtedy, ak „mám“, môžem skutočne dávať. V opačnom prípade nemám z čoho…

Strach zo zrady a nevery
Strach zo zrady a nevery
Ak sme v detstve zažili zradu, či už zo strany rodičov, učiteľov, súrodencov či inej veľmi blízkej autority, preniesli sme si niekde na podvedomej úrovni pachuť strachu z nej aj do dospelosti.
Pocit zrady vyplýva z toho, že napriek tomu, že urobíme všetko preto, aby sme boli prijatí a aby spojenie medzi nami a tým druhým bolo trvalé, krásne a nerozdeliteľné, ten druhý nás odmietne alebo sa spojí s niekým iným. Teda ak niekto zradí našu dôveru.
Takéto zranenie vo väčšine prípadov vedie k tomu, že sa v dospelosti snažíme mať kontrolu nad vecami, situáciami a ľuďmi, a to práve preto, aby sme už nič také ako zradu nezažili. Takéto správanie nám dáva pocit moci nad ostatnými. Môže sa nám stať, že budeme mať nutkanie napríklad kontrolovať mobil svojho partnera či neustále mu volať, aby sme sa presvedčili o tom, že je naozaj tam, kde nám povedal, že bude.
Samozrejme, takéto správanie vyvoláva u toho druhého skôr opak toho, než by sme chceli. Náš partner sa nám začne vyhýbať a začne tráviť čas radšej s niekým iným. A tak nevedome spôsobíme presne to, čomu sme sa chceli vyhnúť.
Keďže celé takéto správanie je vyvolané niekdajším poškodením sebadôvery a sebahodnoty, je potrebné využiť všetky dostupné prostriedky k tomu, aby sme svoju sebahodnotu zvýšili a aby sme vedeli samých seba prijať.

Strach z neprijatia
Strach z neprijatia
Neprijatie (alebo odmietnutie) v zmysle „nie si dobrý/á taký/á aký/á si“ si už detstva možno nie všetci pamätáme, ale ak by sme si ho rozobrali na drobné, pravdepodobne by sme si spomenuli. Takéto odmietnutia mohli prísť napríklad vo forme hnevu zo strany rodičov na naše zlé známky v škole, na naše „nevhodné“ správanie či na naše nedodržanie sľubov, ale aj vo forme neverbálnej komunikácie, kedy sme na správaní či mimike rodičov videli nespokojnosť s našimi činmi.
Naši rodičia nás, samozrejme, nechceli trestať, ich výchova bola často úplne v poriadku – chceli z nás mať vychované, múdre a dokonalé deti, ale často si neuvedomovali, že ich neprijatie v nás zostalo a mnohí z nás trpia pocitom, že nie sú dosť dobrí, dosť krásni, dosť múdri či dosť šikovní na to, aby ich niekto miloval a neustále si kladnú otázku „Čo mám robiť preto, aby som bol/a milovaný/á a prijatý/á?“ Odpoveď je jednoduchá a ťažká zároveň, pretože nič nezávisí od vonkajších okolností či ľudí, ale od nás a nášho vnútra. Nikto nám nemôže dať dostatok lásky na to, aby sme sa cítili milovaní, môžeme to urobiť iba sami pre seba. A ak dospejeme k tomu, že budeme milovať sami seba, budeme pre iných oveľa príťažlivejší než keď o ich lásku musíme prosiť. A zároveň budeme vedieť aj iným dať oveľa viac tej „pravej“ lásky, pretože budeme dávať z hojnosti lásky vlastnej.

Čo v nás spôsobuje odmietnutie na zoznamkách
Čo v nás spôsobuje odmietnutie na zoznamkách
Odmietnutie už zažila väčšina z nás, a to aj zo strany niekoho iného, ale aj zo strany nás samotných. Všetci vieme, aké je bolestivé, ak po niečom / niekom túžime a keď sa odhodláme o to požiadať, alebo vyjaviť naše city, sme odmietnutí.
Byť odolnejším voči bolesti z odmietnutia nás sčasti učia internetové zoznamovacie stránky, na ktorých vieme byť menej viditeľní a nemusíme ukazovať naše rozpaky z odmietnutia. Časté odmietnutie, ktorého sa nám práve na zoznamovacích stránkach dostáva, môže u nás buď vypracovať odolnosť voči pocitom, ktoré to v nás vyvoláva, alebo opačný extrém – znižovanie našej sebahodnoty. Ani jedno nám však nepomáha.
Mať negatívne pocity pri odmietnutí je prirodzené, dôležité je však vedieť s nimi pracovať. Tým, že ich zatlačíme alebo si vypracujeme na ne odolnosť, vypracujeme si zároveň odolnosť voči dobrým pocitom, ktoré vyplývajú z prijatia. Takisto ak dovolíme, aby odmietnutie znižovalo našu sebahodnotu, budeme mať problém túto hodnotu znovu nadobudnúť.
Ak ale negatívny pocit pri odmietnutí vieme zachytiť ešte predtým, než sa naplno rozvinie do hanby alebo pocitu vlastnej zbytočnosti, môžeme sa zamyslieť nad tým, čo vieme urobiť pre to, aby sme boli inými prijatí a zároveň si môžeme zvedomiť našu vnútornú hodnotu, ktorá je jedinečná, originálna a veľmi vysoká už len tým, že máme svoju prirodzenú hodnotu, ktorá vyplýva z nášho ľudského potenciálu.

Strach z opustenia
Strach z opustenia
Je prirodzené, že ak sme vo vzťahu, na vedomej či podvedomej úrovni máme strach, že o vzťah prídeme. A to sa deje aj vtedy, ak nám vzťah naše potreby napĺňa, ale paradoxne aj vtedy, keď sme vo vzťahu nespokojní.
U niektorých ľudí sa tento strach takmer vôbec neprejavuje, u iných je viditeľný a citeľný. Ak je strach z opustenia premrštený, prejavuje sa napríklad presycovaním partnera svojou prítomnosťou, nadmernou snahou o vyhovenie všetkým jeho potrebám aj na úkor potrieb vlastných či neustálym obdarovávaním, len aby partner zostal pri nás a aby sme z jeho správania cítili, že nás má rád. Neuvedomujeme si však, že absolútnu istotu vo vzťahu nikdy mať nebudeme a navyše, svojím presycovaním partnera od seba odpudzujeme. Strach z opustenia pramení z nášho primárneho detského zranenia, kedy sme prvýkrát cítili ohrozenie z toho, keď sa mama na chvíľu vzdialila a my sme mali strach, že sa už nevráti. Máme ho v sebe všetci, dôležité je začať s ním pracovať hneď ako sa objaví, pretože inak môže byť pre naše vzťahy likvidačný. A to nielen pre konkrétny vzťah, v ktorom sa objavil, ale aj pre naše partnerské vzťahy v budúcnosti.
