Zdravý sex v partnerstve
Zdravý sex v partnerstve
V našej spoločnosti bola téma sexu veľmi dlho tabuizovaná a verilo sa, že niektoré praktiky sú prijateľné a iné sú nevhodné či úchylné. V tejto oblasti zohralo dôležitú úlohu náboženstvo a viera v to, že Boh v oblasti ľudskej sexuality všetko dokonale zvážil a dospel ku konečnému a správnemu záveru toho, čo je v tejto sfére správne a čo nie.
Ak ale vychádzame z toho, že nikto (ani žiadne náboženstvo) nie je napojené priamo na Zdroj a teda nevie, čo „bolo určené“ ako vhodné či ako nevhodné, potom dospejeme k záveru, že pravidlá ohľadne ľudskej sexuality sú akousi dohodou v konkrétnej spoločnosti. Je to úplne v poriadku, pretože my ľudia sme zvyknutí fungovať na základe istých spoločenských pravidiel a noriem. Avšak na druhej strane – ak muž a žena spoločne túžia po niečom v oblasti milovania, čo im prinesie vzájomné potešenie bez toho, aby to niekomu ublížilo, môže to byť považované za „nesprávne“ alebo „nevhodné“?
Milovanie je krásne a naplňujúce práve vtedy, ak sú partneri uvoľnení, bez zábran a výčitiek z toho, čo sa im páči alebo po čom túžia. Ak si z milovania urobíme iba manželskú povinnosť a budeme k nemu pristupovať s nechuťou a pocitom, že sme „hriešni“, nedokážeme zažívať blažené stavy, ktoré by nám inak vzájomné prepojenie prinieslo. Budeme sa od seba vzďaľovať. A náš partner alebo partnerka bude skôr či neskôr hľadať ten pocit, ktorý jej či jemu pri nás absentoval, inde…
Závislostné vzťahy
Závislostné vzťahy
Závislostný vzťah vytvárame vtedy, ak si o sebe myslíme, že nie sme úplní a k tomu, aby sme boli, potrebujeme niekoho iného. Neuvedomujeme si však, že nikto iný sa nestane našou súčasťou a nedoplní nás v tom, čo nám vnútri chýba. Môže síce kráčať na ceste životom s nami, ale keď raz príde k tomu, že už nebudeme môcť stáť vedľa seba (čo sa vždy stane, pretože naše fyzické telá nie sú nesmrteľné), budeme musieť zostať celiství aj bez toho druhého. Ak sa to nenaučíme ešte predtým ako do vzťahu vstúpime, budeme závislostné vzťahy vytvárať zas a znova.
Ako sa dá nebyť závislí na partnerovi?
Ako je možné nebyť závislí? Ak sa cítime istí aj vo svojej samote a nepotrebujeme na prežitie spoločnosť niekoho iného, ak cítime stabilitu a pevný základ v sebe, ak sa vieme v prípade samoty oprieť sami o seba, tak môžeme stretnúť (alebo pritiahnuť) práve takého človeka, ktorý má takisto nezávislý pocit bezpečia a je v súlade sám so sebou. Takíto dvaja ľudia sú schopní vytvoriť tzv. vedomý vzťah – teda nie sú na sebe závislí, pretože sú sami v sebe celiství, a teda ak sa stane, že nejaký čas budú musieť byť jeden bez druhého, dokážu sa postarať sami o seba a vystačia si s láskou, ktorú dávajú sami sebe.
Takíto ľudia nepotrebujú toho druhého na to, aby ho odčerpávali z energie, pretože tej svojej majú dosť. Čerpajú z nekonečného zdroja (z Lásky) a na takomto pevnom základe môžu spolu vstúpiť do spolutvorenia, z ktorého môže vzísť krásny vedomý vzťah.
Ak už na sebe vzájomne vidíme len to zlé
Ak už na sebe vzájomne vidíme len to zlé
Mnoho manželských párov sa po rokoch dostane do začarovaného kruhu, kedy vidia na svojom partnerovi už len to zlé a čím viac sa na to sústreďujú, tým horšie stránky ich partnera sa im ukazujú.
Aj keď sa to môže v konkrétnej situácii a v konkrétnom vzťahu zdať ako nerealizovateľné, najrýchlejšou cestou k takému vzťahu, aký naozaj chceme mať, je začať autenticky oceňovať presne to, v čom sa práve nachádzame. To znamená, oceňovať aj tie situácie s partnerom, ktoré nevyzerajú ružovo.
Ak hľadáme pozitívne aspekty v každej aktuálnej situácii, využívame túto situáciu ako pevný bod pre dosiahnutie súladu v sebe. Ak ho dosiahneme, potom môžeme byť kdekoľvek a v akejkoľvek situácii a s akýmkoľvek partnerom, dni s ním budú pre nás naplnením.
Väčšinou vidíme, že ostatní sa majú lepšie, že žijú šťastnejší život a majú krajší vzťah ako my, ale je to len preto, že sa u nich na to dobré sústredíme. Možno by stálo za to, sústrediť sa na to dobré aj vo vlastnom vzťahu. Všetci túžime po dokonalom partnerovi a dokonalom vzťahu. Každý vzťah môže byť dokonalý, ak do neho nebudeme vnášať naše nenaplnené predstavy, ale budeme v ňom vidieť to, čo nám skutočne dáva. Dobré uspokojujúce manželstvo nestojí na tom, že sa chceme vyhnúť nedostatkom partnera, ale že aj jeho nedostatky považujeme za niečo, čo je na ňom originálne a vďaka čomu môže vnútorne rásť on aj my.
Ako oznámiť deťom, že rodičia majú problém?
Ako oznámiť deťom, že rodičia majú problém?
Pri deťoch platí jedna zásada, ktorou je, že by sme im nemali klamať. Často je to tak, že chceme, aby nám deti hovorili pravdu, ale my pred nimi pravdu zatajujeme, alebo hovoríme polopravdu, či dokonca deťom klameme, aby sme ich uchránili pred nepríjemnými pocitmi. Skôr či neskôr sa ale pravdu dozvedia a jediné, čo dosiahneme, je, že nám prestanú veriť.
Netvárme sa pred deťmi, že sa nič nedeje
Ak vo vzťahu manželov nastal problém alebo prišlo k manželskej kríze, je dobré, ak sa nesnažia tváriť pred deťmi, že sa nič nedeje, pretože deti cítia, že to tak nie je. Pomôckou v takýchto prípadoch môžu byť „rodinné kruhy“, ktoré mávajú rodiny zavedené preto, aby sa pravidelne (napríklad raz do týždňa) rozprávali na rôzne témy. Pri takejto príležitosti je možné celkom nenútene deťom povedať, že mamička a otecko majú teraz problém, ktorý ale riešia a budú sa snažiť, aby to čím skôr bolo medzi nimi opäť také ako predtým. Samozrejme, je potrebné zdôrazniť, že detí sa to v nijakom ohľade netýka a že je to iba problém medzi rodičmi.
Tým, že deťom povieme, že problém riešime, dáme deťom možnosť, aby tomu neprikladali až takú váhu oproti tomu, keby sme im povedali, že sa medzi sebou stále hádame a nevieme z toho nájsť cestu von. To by pre ne mohlo znamenať, že časom sa ich rodina rozpadne a boli by v strehu, kedy sa tak stane.
Ako môže pomôcť mediátor?
Mediátor, ktorý sa orientuje na rodinnú mediáciu, vie by nápomocný aj v prípade, že manželia nevedia, ako deťom oznámiť, že v ich vzťahu sa niečo deje, že otec a mama si už neprejavujú lásku a že ich detí sa tento problém netýka. Nezabúdajme, že deti potrebujú vedieť pravdu a tiež potrebujú nádej, že všetko sa vyrieši a že ich rodina má šancu zotrvať v takom zložení, v akom ju poznajú.
Moja partnerka si píše s iným mužom
Moja partnerka si píše s iným mužom
Nie zriedka sa stáva, že vydatá alebo zadaná žena si tajne, alebo dokonca aj pred svojím partnerom, píše s niekým iným, často práve s iným mužom. Nemusí to znamenať nič, ale zároveň veľa.
Čo vedie zadanú ženu k tomu, aby si vymieňala správy s iným mužom?
Ak pripustíme, že nejde o klasickú neveru, ale „len“ o písanie si, dôvodom môže byť nedostatok pozornosti zo strany partnera, s ktorým žije, alebo tiež potreba zmeny, nových tém, vyjdenie z bežného stereotypu, túžba po dobrodružstve či nových „myšlienkových“ zážitkoch, ale aj absencia mužskej energie, ak je muž neprítomný (či už fyzicky, alebo duševne).
Čo môže urobiť muž preto, aby jeho partnerka nevyhľadávala spoločnosť iného muža?
To, čo žena vo vzťahu potrebuje, je prejavovanie záujmu zo strany partnera a pocit bezpečia. Pod pocitom bezpečia je potrebné rozumieť nielen to, že muž dokáže ochrániť a zabezpečiť rodinu, ale aj to, že nedá svojej žene dôvod pochybovať o tom, že s ňou zostane aj v budúcnosti.
No a záujem o ženu by mal muž prejavovať neustále. Žena potrebuje, aby ju muž počúval, pretože chce zdieľať svoje pocity práve s ním. Ak ju nepočúva jej muž, bude to hľadať inde. Aspoň 30 minút denne vedomej pozornosti bez mobilu, televízora či iných vzruchov – to je to, čo žene dodá pocit, že jej muž má o ňu záujem. Celkovo by sme to mohli zhrnúť do niekoľkých bodov:
– Nechať partnerku vyrozprávať a neponúkať riešenia, ak o to nežiada.
– Miesto toho ju objať alebo povedať napr.: „Viem, že to máš ťažké.“ Alebo „Viem, že toho máš veľa.“
– Klásť otázky so záujmom, aby cítila, že to, čo cíti a hovorí, je pre muža dôležité.
– Neskákať jej do reči.
– Nezhadzovať jej pocity a nehovoriť jej, aby si s tým poradila sama.
– Neodchádzať od partnerky, keď ešte nedokončila to, čo chcela povedať.
– Neargumentovať a neútočiť na ňu s tým, že predsa nemôže cítiť to, čo cíti.
Môj partner si píše s inými ženami
Môj partner si píše s inými ženami
Moderné technológie nám okrem uľahčenia života priniesli aj možnosť nezáväzne a anonymne nadväzovať široké spektrum sociálnych vzťahov. Osamelí ľudia tak majú šancu zoznámiť sa s niekým, koho by v „živej“ realite ani nestretli. Je mnoho párov, ktoré vznikli na základe kontaktu cez rôzne zoznamky či sociálne siete a mnohým ľuďom práve tento spôsob zoznámenia priniesol do života skutočné šťastie a vhodného partnera.
Na druhej strane mnohým párom práve sociálne siete vzťahy rozbili. Či už z dôvodu, že jeden z partnerov (alebo obidvaja) vymenili svoju drahú polovičku za četovanie s kamarátmi alebo čítanie rôznych článkov, alebo kvôli tomu, že jeden z nich si začal vymieňať dôverné či sextingové správy s niekým iným opačného pohlavia.
Čo vedie mužov k písaniu sexuálne ladených správ mimo vzťahu?
Ak si muž začne písať s inou ženou cez sociálne siete a ich správy sa čím ďalej tým viac týkajú sexuálnej oblasti, svoj diel zodpovednosti za takéto aktivity mimo vzťahu má pravdepodobne aj jeho partnerka. Je dobré vedieť, že vždy, keď príde k niečomu nežiaducemu vo vzťahu, podiel obidvoch partnerov na takomto dianí je rovnaký – 50 ku 50.
Čo mužovi vo vzťahu chýba?
V prvom rade je možno potrebné zamyslieť sa nad tým, čo partnerovi vo vzťahu chýba, ak si tajne píše s inou, s ktorou sa možno ani nikdy nestretne, ale písanie s ňou mu dáva dobrý pocit? David Deida, autor viacerých kníh o mužoch a ženách, hovorí, že to najdôležitejšie, čo muž vo vzťahu potrebuje, je úcta a rešpekt. Ak si váš partner vymieňa s inou ženou sextingové správy, skúste sa spýtať sama seba: Dokážem úprimne podporovať svojho muža? Dokážem ho nasledovať? Nekritizujem jeho rozhodnutia? Na verejnosti o ňom hovorím pozitívne, alebo ho zhadzujem? Podporujem ho v jeho úspechoch? Dokážem sa mu plne odovzdať? Venujem mu aj v intímnych chvíľach dostatok pozornosti tak, ako to má rád? Viem byť pri ňom hravá, divoká, láskavá a mäkká, alebo s ním väčšinou bojujem a hrám hru „kto z koho“?…
Je neplodnosť dôvodom na rozvod?
Je neplodnosť dôvodom na rozvod?
Odpoveď je trochu komplikovanejšia: je aj nie je. Dôležité je zodpovedať si na zásadnú otázku: Čo je dôvodom toho, že chcem mať dieťa. Odpoveď môže byť akákoľvek a žiadna nie je správna či nesprávna. Každý to máme inak. Niekto môže chcieť deti preto, že po nich túži a nevie to vysvetliť, iný môže chcieť dediča, ďalší to môže považovať za bežnú súčasť života, iný by sa bez detí cítil nerovnocenný s ostatnými ľuďmi, alebo by pociťoval hanbu za to, že ostatní o jeho neplodnosti vedia… Podstatné je nájsť tú odpoveď v sebe. Teda: ako to mám ja?
Dieťa nie je lepidlom vzťahu
Niektorí manželia považujú víziu mať dieťa za akési lepidlo, ktorým zlepia svoj vzťah navždy. Určite každý z nás už počul vetu: Keď budeme mať dieťa, náš vzťah sa spevní a posunieme sa ďalej. Nie vždy však tomu tak je. Niekedy je pravdou pravý opak – keď manželia nepripravení na zodpovednosť a starostlivosť o dieťa musia v noci vstávať, prebaľovať, utišovať, kŕmiť a všetko ostatné, čo bábätko 24 hodín denne potrebuje a vyžaduje, mení sa ich nastavenie voči sebe navzájom – majú na seba málo času, sú unavení, prestávajú sa venovať jeden druhému a všetku pozornosť zameriavajú na svojho potomka. Ak už predtým boli vo fungovaní vzťahu nejaké problémy, dieťa ich v takomto prípade nevyrieši, ale môže ich prehĺbiť.
Čo v prípade, že partneri nemôžu mať spolu dieťa?
Existuje veľa možností ako žiť v páre bez možnosti splodiť spoločné dieťa. Ak je túžba príliš silná a obidvaja sú vysporiadaní s tým, že zvládnu rodičovské povinnosti, a to aj bez ohľadu na to, kto z nich je neplodný, je tu, samozrejme, dnes už možnosť umelého oplodnenia, pričom spermia nemusí pochádzať od partnera matky. Druhou možnosťou je dieťa si adoptovať, aj keď to býva dosť zdĺhavý proces.
No a v neposlednom rade je tu možnosť zostať bezdetnými. V takomto prípade je veľmi dôležité po zodpovedaní si zásadnej otázky v úvode položiť si ďalšiu otázku: Čo iné než dieťa by náš vzťah mohlo spájať dostatočne silno a tak, aby sme spolu zostali? A tu sa môžu obidvaja partneri zamyslieť nad tým, čo ich k sebe pritiahlo, aké spoločné aktivity majú, čo spolu robia radi, kam sa môže sústrediť ich pozornosť a starostlivosť, kde sa môžu prejaviť ako silní jedinci a ako silný pár. Zmyslom života každého človeka je niečo iné a ak chýba možnosť splodiť dieťa, je niekedy potrebné zamyslieť sa nad tým, čo nám táto životná skúška má dať a kam sa má náš život v partnerstve uberať…
Peniaze ako jeden z dôvodov rozpadu vzťahov
Peniaze ako jeden z dôvodov rozpadu vzťahov
Peniaze a zaobchádzanie s nimi býva častým dôvodom nielen hádok v manželstve, ale v konečnom dôsledku aj jeho rozpadu. Prečo je to tak?
Ako to bolo so spoločnými peniazmi kedysi?
Skúsme sa na to pozrieť v uhla histórie: Kedysi, keď sa dvaja mladí ľudia zobrali a začali spolu žiť, založili si spoločný účet, prípadne si vyhradili „šuflík“, ktorý slúžil na spoločné príjmy a výdavky. Tam raz do mesiaca pribudli dve výplaty, ktoré sa míňali na bežný chod domácnosti, na deti, na nákup ošatenia či zariadenia a niečo sa odložilo. Správcom týchto peňazí boli obidvaja manželia a na výdavkoch sa buď vzájomne dohodli, alebo ten hospodárnejší z nich tento účet spravoval.
Ako je to dnes?
V súčasnosti, keď už nemusíme mať naše vzťahy podložené sobášnym listom a často ani spoločným bývaním, zvykli sme si, že výplata každého z partnerov (manželov) patrí iba jemu a on sám (alebo po dohode) sa rozhodne, koľko dá do spoločného balíka po prerátaní spoločných nákladov. Ostatné peniaze si upotrebí každý z partnerov po svojom. Je to úplne legálne a je to v poriadku, až kým neprídu deti.
Čo sa zmení, keď prídu deti?
Keď sa narodí prvé dieťa, žena vo väčšine prípadov zostáva doma na materskom, neskôr na rodičovskom príspevku, a muž chodí do práce a zarába. Ak manželia nemajú spoločný účet, na ktorom by sa kumulovali všetky príjmy, tak väčšinou žena minie svoj materský príspevok na domácnosť a dieťa. Na jej potreby jej zvyčajne už nevyjde. Samozrejme, že obidvaja sú rodičmi, preto muž povie svojej žene, že keď minie svoje peniaze, môže si od neho hocikedy vypýtať na čo potrebuje.
Vzniká nerovnocenný stav
Tu ale vzniká stav „podriadený-nadriadený“, pretože hoci muž žene neodmietne dať peniaze v prípade potreby, musí si ich žena od muža pýtať. To znamená, že žena je oproti mužovi v podriadenej úlohe a muž má kontrolu nad všetkými peniazmi. A to aj napriek tomu, že často je žena tá, ktorá pri malom dieťati pracuje 24 hodín denne oproti mužovi, ktorý za podstatne vyšší príjem odpracuje denne menej hodín ako ona. Keďže tento stav je nerovnocenný, odrazí sa to aj na spolužití a vzťahu partnerov. Žena je frustrovaná a muž často ani nechápe, prečo. Dôsledkom je, že ani jeden z nich sa necíti dobre a začínajú hádky.
Neexistuje univerzálne riešenie
Aj keď neexistuje univerzálne a spravodlivé riešenie ako zaobchádzať s peniazmi v partnerskom vzťahu, možno by sme mohli čerpať zo skúseností našich predkov, ktorí si nenechávali zadné vrátka v podobe vlastného účtu a vlastných úspor, ale odovzdali sa do vzťahu celí a so všetkým, čo máme. A to s myšlienkou na to, že je to nie „moje“ alebo „tvoje“, ale jednoducho „naše“.
Čo si do partnerského vzťahu prinášame z detstva
Čo si do partnerského vzťahu prinášame z detstva
Naše detstvo je obdobím, kedy je pre nás všetko nové a všetko sa učíme. Mozog dieťaťa funguje na nižších frekvenčných hladinách a vďaka tomu dokáže nasávať informácie a vzory správania od najbližších autorít, teda od rodičov, veľmi rýchlo a nadlho. Z toho, čo jeho mozog prijme, si dieťa vytvára vlastné vzorce správania, tie si prenáša aj do dospelosti a niekedy sa ich nezbaví ani v starobe. Preto sa v poslednej dobe dosť hovorí o „vnútornom dieťati“ – je to nevyliečené dieťa v nás. Ak sme sa v detstve napríklad naučili, že keď sa rozplačeme, tak dostaneme cukrík, alebo ak sme smutní, tak nás budú iní utešovať, alebo ak sa urazíme, tak nás budú odprosovať, a ak tieto vzorce počas dospievania neprepíšeme inou skúsenosťou, budeme sa tak s najväčšou pravdepodobnosťou správať aj v dospelosti.
Vzťah je najväčšou skratkou k vyliečeniu vnútorného dieťaťa
Keď vyrastieme a dostaneme sa do partnerského vzťahu, náš partner nám ukazuje, čo je na nás nedospelé, a to aj bez toho, že by o tom vedel. Niekedy sa nám zdá, že nám zámerne hovorí veci, ktoré nás urážajú, robí všetko preto, aby sme boli smutní, cítime z jeho strany ponižovanie a iné formy ubližovania. Dôležité je uvedomiť si, že nám to nerobí on, ale my sami. Iná žena či iný muž by v konkrétnej chvíli nebol smutný, neurazil by sa, necítil by sa ponížený ani ublížený. Je to preto, lebo každý sme v detstve prijali iné vzorce správania a každý sme si do dospelosti odniesli iné – presne také, ktoré nám v detstve fungovali.
Je dôležité uvedomiť si, že sme už dospelí
Jediné, čo v takýchto stavoch mysle pomôže, je uvedomiť si, že „ja už nie som dieťa, som dospelý/á a nikto mi nemôže ublížiť, ponížiť ma či uraziť, ak to neurobím ja sám/sama“. Aj náš partner, rovnako ako my, si lieči svoje vnútorné dieťa a často si neuvedomujeme, že nielen jeho správanie ubližuje nám, ale aj naše jemu. Ak k tomu pristupujeme obidvaja s rovnakým záujmom prepísať naše vzorce správania, potom sme pochopili jednu veľmi dôležitú funkciu partnerstva, ktorou je cesta od vnútorného dieťaťa k dospelosti. Je to náročný proces, ale so správnym nastavením mysle, a niekedy aj s pomocou odborníka, je ho možné zvládnuť a vnútorne vyrásť.
Odcudzenie vo vzťahu
Odcudzenie vo vzťahu
Keď sú dvaja do seba zaľúbení, veľmi intenzívne ich to k sebe priťahuje. A to tak na duševnej, ako aj na fyzickej úrovni. Ani jeden z nich nechce pripustiť, že by to niekedy v budúcnosti mohlo byť inak. A v tej chvíli je to určite ich úprimné želanie. Časom ale ošiaľ zaľúbenosti prejde, nastúpia povinnosti, prídu menšie či väčšie problémy, jeden na druhom vidia aj tie temnejšie stránky, prídu hádky.
Keď sa hádky a problémy začnú prehlbovať, postupne môže odísť nielen zaľúbenosť, ale aj láska. A vtedy nastúpi buď prázdno, alebo v horšom prípade odpor voči čomukoľvek, čo partner povie či urobí. V tom druhom prípade je veľmi ťažké zvrátiť situáciu späť, najmä ak partneri nevyhľadajú odbornú pomoc. Ale v prípade, že do vzťahu vojde prázdnota citov, je ešte stále možnosť tieto city zapáliť a rozdúchať. K tomu niekedy stačí využiť osvedčené metódy a silné chcenie obidvoch.
Je odchod zo vzťahu tým najlepším riešením?
Väčšinou sa ale stáva, že namiesto toho, aby sme na existujúcom vzťahu popracovali, začneme vyhľadávať zaplnenie citovej prázdnoty inde. Myslíme si, že z toho, čo nám na súčasnom partnerovi prekáža a nevyhovuje, môžeme utiecť a zaľúbime sa do niekoho iného, s kým to určite bude „iné“. Ak o tom sami seba presvedčíme (často aj s podporou našich známych), zo vzťahu odídeme a nádejáme sa, že tentoraz nám to vyjde.
Čo si ale často neuvedomujeme, je skutočnosť, že do nového vzťahu si nesieme svojich päťdesiat percent zodpovednosti za zánik toho predchádzajúceho, a hlavne – do nového vzťahu prenášame SAMI SEBA. A to so všetkým, čo sme nevyriešili a nepochopili. Neskôr, keď náš nový vzťah naberie podobu toho starého, konštatujeme, že my jednoducho nemáme na vzťahy šťastie, alebo že všetky ženy či muži sú rovnakí a už radšej nechceme nikoho.
Dajme šancu existujúcemu vzťahu
Takéto niečo sa nám bude diať dovtedy, kým nepochopíme, že sme to práve my, kto by mal urobiť všetko preto, aby sa do vzťahu vrátila láska. A až vtedy, keď s istotou vieme, že napriek všetkému nášmu skutočnému úsiliu neprišlo k žiadnej zmene, môžeme pomýšľať na to, že zo vzťahu odídeme, a to s čistým svedomím. Neskôr, keď začneme cítiť blízkosť a city k niekomu inému, budeme s istotou vedieť, že to „staré“ už neťaháme so sebou…
