Náš partner nie je náš nepriateľ

Partnerské vzťahy sú úzko spojené so základnou túžbou človeka po láske a bezpečí, preto sa vďaka nim dokážu veľmi rýchlo aktivovať naše najvnútornejšie pocity, a to pozitívne aj negatívne. Vyjadrovanie pocitov sleduje vždy nejaký účel, ktorý súvisí so snahou zapôsobiť na pocity partnera, ovplyvniť tak jeho pocity voči nám a dosiahnuť uspokojenie našich potrieb.

Tento proces nie je manipuláciou, ide len o naučené programy, ktoré sme získali ešte v detstve, kedy sme prvýkrát zistili, že na základe našich emocionálnych prejavov nám je vyhovené, prípadne nevyhovené (napríklad plač, urazenosť, hnev, neustále dožadovanie…). Tieto programy má, samozrejme, každý iné, a teda aj náš partner na nás používa iné programy ako my naňho. Programy sa nám v dospelosti už spúšťajú aicky a nevedome.

Emočné reakcie (programy) nemajú nič spoločné s láskou, pretože láska sa nepotrebuje niečoho dožadovať, láska sa chce prejavovať v dávaní. To, čo väčšinou ako lásku vnímame, je skôr závislosť a snaha partnera si privlastniť.

Ak nám partner nechce vyhovieť napriek tomu, že naňho nevedome použijeme naučený emočný program, ktorý nám v detstve fungoval, nadobudneme postupne dojem, že na našom partnerovi je niečo zlé a začneme ho považovať za nepriateľa. On ale nie je naším nepriateľom, pretože on často ani nechápe, čo našimi emočnými reakciami chceme dosiahnuť. Rovnako tak, ako ani my nie sme jeho nepriateľom, ak nevyhovieme jeho potrebám, ktoré si presadzuje svojimi emočnými reakciami.

Keď sa na všetky (naše aj partnerove) emočné reakcie začneme pozerať tak, že sú to iba naučené programy, ktoré nemajú nič spoločné s tým, či sa vzájomne máme radi, možno si uvedomíme, že sme si zbytočne utvorili negatívny obraz o našom partnerovi a možno sa pokúsime o vyjadrovanie svojich potrieb tak, aby sme sa týmto programom vyhli. A ak sa im dokážeme vyhnúť, nebude náš partner cítiť z našej strany tlak, ktorý ho doteraz blokoval v tom, aby našej potrebe vyhovel.