Najväčším odborníkom na vlastný život je človek sám. Nikto nám nevie dať univerzálny návod na to, ako žiť šťastne a bez problémov. Iba my sami vieme, čo nám robí dobre a čo nám spôsobuje bolesť či iné negatívne pocity. Ak máme problém vo vzťahu, väčšinou sa ho snažíme buď prehliadať, alebo riešiť vlastnými silami. To, že ho chceme vyriešiť, je správne, avšak nie vždy máme dostatok informácií o tom, ako s tým druhým žiť, najmä ak príde k problémom.

Napriek tomu, že existuje veľa kníh a iných zdrojov o partnerských vzťahoch, každý pár je jedinečný a každý človek je originálny. Muž je originálny v svojej mužnosti a žena je originálna v svojej ženskosti. Pre partnerský vzťah je veľkým prínosom, ak obidvaja poznajú rozdiely medzi nimi, ale niekedy to nestačí. Praxou človek získa istú zručnosť ako sa k opačnému pohlaviu správať, ale nie vždy je to zárukou toho, že to zvládne aj v náročných situáciách.

Ak nastane náročná životná situácia a manželia či partneri cítia, že sa od seba vzďaľujú, v mnohých prípadoch jeden alebo druhý navrhne, že by mohli navštíviť manželskú poradňu, ale napokon sa dohodnú, že sa predsalen pokúsia svoj problém vyriešiť sami. Niekedy ich pokusy o znovunavrátenie prepojenia medzi nimi trvajú krátko, inokedy roky. Nedoriešený problém však prináša iba jeho prehlbovanie.

Rozhodnutie požiadať o pomoc niekoho tretieho často nastane až v prípade, že jeden k druhému už necítia nič alebo dokonca v niektorých situáciách až odpor. Takéto stavy nie je možné zvrátiť hneď, niekedy sa to ani nepodarí. Vo všeobecnosti platí jednoduchá matematika – vrátiť sa k vzájomnému prepojeniu trvá rovnako dlho ako trvalo jeho odpájanie. Je dobré na to myslieť práve vtedy, keď nastane prvý problém, s ktorým si partneri nevedia rady. Je veľa spôsobov, akými sa dá dosiahnuť vzájomný súlad a úlohou odborníka je nájsť presne ten, ktorý bude pre konkrétny pár prínosom.

Dôvodov na hádky je, samozrejme, veľmi veľa, ale jedným z najčastejších bývajú výčitky zo strany jedného partnera a ignorácia zo strany druhého. Napriek tomu, že žena vo vzťahu dáva najavo, že sa jej niečo nepáči, alebo že niečo nie je v súlade s jej predstavami a očakávaniami, robí to svojím „ženským“ spôsobom, ktorému rozumie ona a s najväčšou pravdepodobnosťou by mu rozumela jej kamarátka a mnohé iné ďalšie ženy. Ale muž tieto signály nereflektuje a mohlo by sa zdať, že svoju partnerku ignoruje, alebo sa jej emóciám začne brániť.

Muži aj ženy sme rovnaký živočíšny druh, ale v prejavoch a porozumení sme absolútne odlišné bytosti. U ženy sa nespokojnosť prejavuje zvyčajne urážlivosťou, odmietaním muža, prípadne milovania s ním, popudlivosťou a výčitkami, ktoré často vôbec nesúvisia s tým, čo je aktuálne vyčítané, pretože s nimi vychádzajú na povrch aj výčitky za staré zranenia. Tieto „staré zranenia“, ktoré vznikli vo vzťahu už oveľa dávnejšie, žena často nosí dlho v sebe s nádejou, že nejak pominú a stratia sa.

Keď žena začne v hádke vyťahovať staré rany, ktoré jej v minulosti manžel často neúmyselne uštedril, je prirodzené, že muž je zmätený, nevie na to reagovať a začne sa brániť alebo z hádky ujde. To je ale práve to, čo žena nechce, pretože ona to len potrebuje dať zo seba von a chce, aby ju manžel vypočul, pochopil, možno aj poľutoval alebo uznal, že pochybil. Neuvedomuje si, že muž nerozumie tomu, prečo bolo vytiahnuté niečo, čo s aktuálnym problémom vôbec nesúvisí a navyše sa to stalo už dávno v minulosti. Prichádza k zosilneniu konfliktu a obidvaja majú pocit, že ten druhý ich nemá rád.

Najlepším spôsobom je hovoriť o problémoch a nenaplnených potrebách hneď. Ak ale máme popudlivého partnera či partnerku, mohlo by prichádzať k častým konfliktom. Preto môžeme urobiť vzájomnú dohodu napríklad o tom, že raz za týždeň si dáme nejakú hodinku na spoločný rozhovor niekde mimo ostatných ľudí a dohodnúť sa na istých pravidlách, napríklad že počas tejto hodinky sa ani jeden z nás neurazí, nebudeme si skákať do reči, toho druhého si vypočujeme a po skončení rozhovoru sa už k tej téme nebudeme vracať. Dosiahneme tým minimálne to, že nebudeme ďalšie roky až desaťročia nosiť nahromadenú zlosť a hnev za niečo, čo ten druhý určite neurobil či nepovedal s úmyslom ublížiť nám.