Asi len málokto pozná také manželstvo, v ktorom by občas neprišlo k hádkam. Niektorí manželia ich prežívajú búrlivejšie, iní kľudnejšie, ale predsa tam sú. Hádka je obvykle produktom spravodlivého hnevu a takýto hnev je produktom nespokojnosti. Vďaka hnevu dávame tomu druhému najavo, že sa nám vo vzťahu niečo nepáči. Ak by v nás emócia spravodlivého hnevu neexistovala, naše vzťahy by sa neposúvali vpred, pretože by nám chýbal silný nástroj na to, aby sme poukázali na problém.

Po hádke zvyčajne nasleduje ticho (niekedy sa tomu hovorí „tichá domácnosť) a manželia spracúvajú svoje emócie. Každý po svojom. Keď ich spracujú, príde k udobrovaniu. K udobrovaniu často patrí aj milovanie ako prejav odpustenia.

Takto je to úplne v poriadku. Keď sú emócie spracované a opadne z nás hnev a zlosť, môžeme milovanie naplno prežívať.

Ak pristúpime k milovaniu ubolení, urazení a nahnevaní z toho, že nám partner ublížil (a týka sa to najmä žien), prepájame sa s človekom, ku ktorému v tej chvíli necítime pozitívne emócie. Aké môžeme mať z toho prežívanie? Poteší nás to? Dokážeme sa uvoľniť? Ženy vo väčšine prípadov nie. Je len málo tých, ktoré sa počas milovania vedia oprostiť od pocitu, že sa milujú s niekým, kto im ubližuje.

Každá emócia odíde tak ako prišla. Žiadna v nás nezostáva celý život. Niektoré emócie trvajú chvíľku, iné niekoľko hodín, ale ak ich vyjadríme a ďalej sa v nich nevŕtame, odídu. Predtým ako sa budeme s partnerom milovať, počkajme, kým tie negatívne emócie úplne odídu. Potom si naše vzájomné prepojenie dokážeme užiť a mať z neho radosť a potešenie. A práve to milovaniu to patrí.