Dôvodov na hádky je, samozrejme, veľmi veľa, ale jedným z najčastejších bývajú výčitky zo strany jedného partnera a ignorácia zo strany druhého. Napriek tomu, že žena vo vzťahu dáva najavo, že sa jej niečo nepáči, alebo že niečo nie je v súlade s jej predstavami a očakávaniami, robí to svojím „ženským“ spôsobom, ktorému rozumie ona a s najväčšou pravdepodobnosťou by mu rozumela jej kamarátka a mnohé iné ďalšie ženy. Ale muž tieto signály nereflektuje a mohlo by sa zdať, že svoju partnerku ignoruje, alebo sa jej emóciám začne brániť.

Muži aj ženy sme rovnaký živočíšny druh, ale v prejavoch a porozumení sme absolútne odlišné bytosti. U ženy sa nespokojnosť prejavuje zvyčajne urážlivosťou, odmietaním muža, prípadne milovania s ním, popudlivosťou a výčitkami, ktoré často vôbec nesúvisia s tým, čo je aktuálne vyčítané, pretože s nimi vychádzajú na povrch aj výčitky za staré zranenia. Tieto „staré zranenia“, ktoré vznikli vo vzťahu už oveľa dávnejšie, žena často nosí dlho v sebe s nádejou, že nejak pominú a stratia sa.

Keď žena začne v hádke vyťahovať staré rany, ktoré jej v minulosti manžel často neúmyselne uštedril, je prirodzené, že muž je zmätený, nevie na to reagovať a začne sa brániť alebo z hádky ujde. To je ale práve to, čo žena nechce, pretože ona to len potrebuje dať zo seba von a chce, aby ju manžel vypočul, pochopil, možno aj poľutoval alebo uznal, že pochybil. Neuvedomuje si, že muž nerozumie tomu, prečo bolo vytiahnuté niečo, čo s aktuálnym problémom vôbec nesúvisí a navyše sa to stalo už dávno v minulosti. Prichádza k zosilneniu konfliktu a obidvaja majú pocit, že ten druhý ich nemá rád.

Najlepším spôsobom je hovoriť o problémoch a nenaplnených potrebách hneď. Ak ale máme popudlivého partnera či partnerku, mohlo by prichádzať k častým konfliktom. Preto môžeme urobiť vzájomnú dohodu napríklad o tom, že raz za týždeň si dáme nejakú hodinku na spoločný rozhovor niekde mimo ostatných ľudí a dohodnúť sa na istých pravidlách, napríklad že počas tejto hodinky sa ani jeden z nás neurazí, nebudeme si skákať do reči, toho druhého si vypočujeme a po skončení rozhovoru sa už k tej téme nebudeme vracať. Dosiahneme tým minimálne to, že nebudeme ďalšie roky až desaťročia nosiť nahromadenú zlosť a hnev za niečo, čo ten druhý určite neurobil či nepovedal s úmyslom ublížiť nám.