Držať sa starých presvedčení, alebo ich pustiť?

Každý z nás počas života naberie cudzie názory a presvedčenia o množstve vecí, udalostiach, ľuďoch, morálke, o tom, čo je správne a čo nie… Týmto cudzím „pravdám“ uveríme a považujeme ich za svoje. Málokedy sa zamyslíme nad ich všeobecnou platnosťou a nad tým, či sú nám prospešné alebo naopak. Ak v našom živote nenastane životná situácia, ktorá týmito presvedčeniami otrasie, často s nimi zostarneme, aj zomrieme. Ibaže to, že nejakému presvedčeniu verí dostatočné množstvo ľudí, ešte nemusí znamenať, že toto presvedčenie je pravdivé.

Platí to najmä vo vzťahoch, pretože každý vzťah je jedinečný a riadi sa vlastnou dynamikou. Takou prijatou cudzou pravdou môže byť napríklad presvedčenie, že „ak by ma mal partner skutočne rád, robil by to a to, prípadne nerobil by to, čo robí“. Ale čia je to pravda? Ak zoberieme do úvahy, že každý z nás je iný a každého formovalo iné prostredie, iná výchova a iné skúsenosti, prídeme na to, že to, čo robí partner našej kamarátky (alebo partnerka nášho kamaráta) a množstvo ďalších ľudí, ktorým v tichosti závidíme, môže byť prospešné pre nich, ale my by sme možno v takom vzťahu spokojní neboli.

To, čo bolo, nemá nič spoločné s tým, čo bude. A to, čo prežívajú druhí, nemá nič spoločné s vašou skúsenosťou. Musíme si však nájsť spôsob, ako sa od toho všetkého – od minulosti aj od iných ľudí – oddeliť, aby sme mohli byť tým, kým chceme byť.

Život niekedy prinesie problémy či krízy do vzťahov práve preto, aby sme pustili staré presvedčenia, ktoré nám nepatria. Aby sme dokázali budovať nie rovnaké vzťahy, ale vzťahy skutočné, ktoré nemusia byť dokonalé, stačí, ak sú založené na našej autentickosti.