Strach z neprijatia

Neprijatie (alebo odmietnutie) v zmysle „nie si dobrý/á taký/á aký/á si“ si už detstva možno nie všetci pamätáme, ale ak by sme si ho rozobrali na drobné, pravdepodobne by sme si spomenuli. Takéto odmietnutia mohli prísť napríklad vo forme hnevu zo strany rodičov na naše zlé známky v škole, na naše „nevhodné“ správanie či na naše nedodržanie sľubov, ale aj vo forme neverbálnej komunikácie, kedy sme na správaní či mimike rodičov videli nespokojnosť s našimi činmi.

Naši rodičia nás, samozrejme, nechceli trestať, ich výchova bola často úplne v poriadku – chceli z nás mať vychované, múdre a dokonalé deti, ale často si neuvedomovali, že ich neprijatie v nás zostalo a mnohí z nás trpia pocitom, že nie sú dosť dobrí, dosť krásni, dosť múdri či dosť šikovní na to, aby ich niekto miloval a neustále si kladnú otázku „Čo mám robiť preto, aby som bol/a milovaný/á a prijatý/á?“ Odpoveď je jednoduchá a ťažká zároveň, pretože nič nezávisí od vonkajších okolností či ľudí, ale od nás a nášho vnútra. Nikto nám nemôže dať dostatok lásky na to, aby sme sa cítili milovaní, môžeme to urobiť iba sami pre seba. A ak dospejeme k tomu, že budeme milovať sami seba, budeme pre iných oveľa príťažlivejší než keď o ich lásku musíme prosiť. A zároveň budeme vedieť aj iným dať oveľa viac tej „pravej“ lásky, pretože budeme dávať z hojnosti lásky vlastnej.

Strach z neprijatia