Ak sme v detstve zažili zradu, či už zo strany rodičov, učiteľov, súrodencov či inej veľmi blízkej autority, preniesli sme si niekde na podvedomej úrovni pachuť strachu z nej aj do dospelosti.

Pocit zrady vyplýva z toho, že napriek tomu, že urobíme všetko preto, aby sme boli prijatí a aby spojenie medzi nami a tým druhým bolo trvalé, krásne a nerozdeliteľné, ten druhý nás odmietne alebo sa spojí s niekým iným. Teda ak niekto zradí našu dôveru.

Takéto zranenie vo väčšine prípadov vedie k tomu, že sa v dospelosti snažíme mať kontrolu nad vecami, situáciami a ľuďmi, a to práve preto, aby sme už nič také ako zradu nezažili. Takéto správanie nám dáva pocit moci nad ostatnými. Môže sa nám stať, že budeme mať nutkanie napríklad kontrolovať mobil svojho partnera či neustále mu volať, aby sme sa presvedčili o tom, že je naozaj tam, kde nám povedal, že bude.

Samozrejme, takéto správanie vyvoláva u toho druhého skôr opak toho, než by sme chceli. Náš partner sa nám začne vyhýbať a začne tráviť čas radšej s niekým iným. A tak nevedome spôsobíme presne to, čomu sme sa chceli vyhnúť.

Keďže celé takéto správanie je vyvolané niekdajším poškodením sebadôvery a sebahodnoty, je potrebné využiť všetky dostupné prostriedky k tomu, aby sme svoju sebahodnotu zvýšili a aby sme vedeli samých seba prijať.