Často počujem, najmä od sklamaných žien, vetu: „Dala som mu všetko a on si to vôbec nevážil.“ K takémuto konštatovaniu prídeme vtedy, ak sa cítime vyčerpané, unavené a zranené z toho, že nás partner neprijíma, ignoruje, alebo opustí.

Pritom si ale zvyčajne neuvedomujeme, že sme síce dávali, ale nespýtali sme sa, či je to práve to, čo náš partner chce. Čo sme mu vlastne dávali? Pozornosť? Dary? Prejavy lásky? Zázemie? Pýtali sme sa ho, či to chce? Možno sme ho presycovali práve niečím, o čo nemá záujem a nedávali sme do vzťahu to, čo by ocenil. Sme ochotní dávať vonkajšie veci, ale nie vždy sme schopní dávať do vzťahu niečo z nášho vnútra, pretože sami cítime, že toho máme málo a čakáme od partnera, že zaplní to naše miesto prázdnoty. Dávame teda z prázdnoty, nie z plnosti. Našu prázdnotu nedokáže zaplniť nikto zvonka, to si musíme dať sami. My sami sa musíme postarať o to, aby sme sa vnútorne cítili dobre, aby sme si dali čo potrebujeme, aby sme mysleli aj na seba, aby sme nemali výčitky dávať sebe, aby sme si poskytli pocit bezpečia, ktorý očakávame od partnera. Je veľmi potrebné kultivovať pocit bezpečia v zmysle „Vždy tu som sám/sama pre seba. Môžem tu byť aj pre teba, ale najdôležitejšie je, aby som tu bol/a sám/sama pre seba.“ Pretože iba vtedy, ak „mám“, môžem skutočne dávať. V opačnom prípade nemám z čoho…