Potrebu cítiť blízkosť s iným človekom pozná asi každý z nás. Napriek tomu, že rodina, v ktorej vyrastáme, nám vo väčšine prípadov pocit blízkosti poskytuje, v dospelosti máme potrebu vytvárať vlastné vzťahy s inými ľuďmi, v ktorých sa cítime prijatí. V prvom rade je to náš partnerský vzťah. Vstupujeme doňho s nádejou, že práve tu budeme v bezpečí, že tu budeme akceptovaní takí akí sme.

Ak vo vzťahu nastane situácia, v ktorej sa cítime od partnera odpojení a nie sme prijatí takí akí sme, väčšinou sa nakoniec prispôsobíme, len aby bolo dobre. Potlačíme sami seba preto, aby sme blízkosť opäť pocítili. Na chvíľu nám to síce prinesie úľavu, ale vnútri zostáva nespokojnosť, ktorá môže časom narastať.

Do vzťahu vstupujeme ako dve odlišné (a často veľmi odlišné) bytosti. A to je možno práve to, čo nás k sebe pritiahlo. Nie vždy však vieme odlišnosť toho druhého prijať a nie vždy sme v našej odlišnosti prijatí my. Skúsme si však položiť otázku, či jedinou cestou ako znovu nadviazať blízkosť s partnerom je práve prispôsobenie, alebo či by sme otvorenou láskavou komunikáciou postupe nedokázali dosiahnuť, že by nás partner akceptoval takých akí sme, teda v plnej našej kráse.

Väčšina z nás považuje partnerský vzťah za príležitosť ako byť šťastný. Hovoríme si, že ak by sme mali krásny plnohodnotný partnerský vzťah, určite by sme sa cítili naplnení, spokojní a šťastní.

Kvalitný partnerský vzťah je určite súčasťou našej spokojnosti. Často sa však stáva, že snívame o niekom inom než práve o tom, koho máme už dávno pri sebe. Nazdávame sa, že keby náš partner bol taký a taký, keby sa zmenil, keby sa prispôsobil, keby… boli by sme šťastní.

Každé naše „keby bolo tak a tak, bolo by nám dobre“ je však iba pascou našej mysle. Naša myseľ si kladie podmienky a tým nám zahmlieva skutočnosť, z ktorej pre naplnenie nášho šťastného života môžeme čerpať. Niekedy by stačilo „iba“ zmeniť vnímanie a pozrieť sa na nášho partnera nie ako na nepriateľa, ale ako na človeka, ktorého správanie môže byť pre nás veľkou výzvou k zmene vlastného zmýšľania, konania a reakcií. Čo keby sme teda začali od vlastnej zmeny a počkali si, čo sa bude diať na druhej strane?

Jeden z názorov na to, čo muža na žene priťahuje, je, že žena by sa mala mužovi v prvom rade fyzicky páčiť. Áno, veľa mužov sa s týmto názorom určite stotožňuje. Ale ide iba o fyzickú krásu? Tá je pre každého muža rôzne dôležitá a navyše každá žena je krásna, pretože takmer každá žena už mala alebo má vzťah, a to aj napriek tomu, že podľa spoločnosti vytvoreného štandardu nespĺňa kritériá všeobecnej krásy.

Čo teda vyjadruje tá skutočná ženskosť, ktorá mužov priťahuje? Určite ste už niekde počuli alebo čítali, že žena je príťažlivá vtedy, ak je „vyživená“. Byť vyživená znamená byť žiarivá. Táto žiara však nemusí nutne obsahovať fyzickú krásu, ale určite musí obsahovať energiu. To znamená, že nečaká, kým ju niekto urobí šťastnou, ale vie sa vyživiť svojím vnútorným šťastím. Nečaká, kým sa o ňu niekto postará, ale vie sa postarať sama o seba – vie si nájsť vlastné záujmy, vlastnú sieť kamarátov a známych, vlastné potešenia.

Ženskosť takisto hovorí o tom, že žena prirodzene prejavuje svoje emócie, pretože sú jej ako žene vlastné. Sú stredobodom jej života. Ak žena emócie potláča, stavia sa do mužskej energie, a to jej nepatrí. Na žene je krásne, ak sa prejavuje taká aká je, ak je autentická a nehrá sa na niečo, čím nie je. V neposlednom rade ženskosť vyjadruje aj láskavosť – láskavosť k sebe, iným ľuďom a svetu ako takému. Kultivácia jemnosti a láskavosti smeruje k bezpodmienečnej láske – teda láske, ktorá nepýta nič naspäť.

Väčšina z nás sa ešte kedysi dávno (najčastejšie už v detstve) rozhodla skrývať nejakú časť seba samých, pretože sme mali strach, že nebudeme prijatí takí akí sme. Najčastejšie sme sa tak rozhodli po tom, ako sme pocítili hanbu z toho, čo sme urobili alebo ako sme sa prejavili. A tak sme si povedali, že to, čo sa nám na sebe nepáči, radšej ukryjeme a nahradíme to niečím iným.

To znamená, že lásku okolitého sveta sme podmienili tým, že sa musíme zmeniť. Ibaže niektoré veci sú nám tak prirodzené, že ich zmeniť nevieme, aspoň nie hneď. Jednoducho sme ich dostali do vienka a ak nám niekto dal najavo, že sa mu tieto veci na nás nepáčia, presvedčili sme samých seba, že svetu musíme ukazovať niečo iné, aby nás svet a ľudia v ňom žijúci prijali.

Vytvorili sme si teda obraz samých seba – takých akými by sme chceli byť. Začali sme hľadať to, čím by sme sa mohli navonok prezentovať preto, aby nikto neprišiel na to, akí v skutočnosti sme.

Zabudli sme však na to, že to najkrajšie a najpríťažlivejšie na nás je naša vlastná prirodzenosť. Svet aj tak rýchlo odhalí akí sme, nech by sme to akokoľvek dokonale skrývali. Naše masky sú teda zbytočné, zaťažujú nás strachom, že budeme odhalení a bránia autentickým vzťahom.

Cesta k sebaprijatiu začína tým, že prijmeme všetko, čo je. Že sami sebe povieme „áno“ na všetko, čo o sebe vieme a čo zmeniť nedokážeme. A práve vtedy sa všetko v nás a okolo nás zmení. Zmení sa nielen to, ako nás vnímajú iní, ale hlavne – zmení sa naša energia. A energia je práve to, čo iných na nás priťahuje alebo odpudzuje. Ak bránime toku energie v nás, blokujeme sa a blokujeme aj vytváranie krásnych vzťahov.

Bolo vymyslených a zverejnených veľmi veľa metód osobnostného rastu a pozitívneho rozvoja partnerských vzťahov. Ak sme s nimi prišli do styku, mnoho z nich nás oslovilo a nadchlo. Začali sme ich robiť, ale zistili sme, že nefungujú. A tak sme to uzavreli tým, že niekomu možno áno, ale nám naozaj nič neprinášajú.

Ak sme prišli na to, čo nechceme, zároveň s tým sme prišli aj na to, čo chceme. To je prvá z podmienok k tomu, aby nám mohlo byť v živote lepšie a aby sa nám viac darilo. Ak by to ale pri tom skončilo, nič by nám to neprinieslo.

Potrebné je dať si zámer – to znamená určiť si cieľ toho, čo chcem – a mať vôľu kráčať po novej ceste. Hovorí sa, že „ak chceš zmenu, urob zmenu“. Ak chceme žiť niečo iné než sme doteraz žili, vyžaduje to zmenu, ale tá nepríde zvonka. Okolnosti sa naším chcením nezmenia.

Ak ale začneme pracovať na sebe, zmenia sa naše myšlienky, pocity, presvedčenia, neskôr aj správanie a návyky a následne si všimneme zmenu aj vonku – naša fyzická realita a zážitky v nej sa zmenia. Je tomu tak preto, že život vo svojej nekonečnej nádhere a dokonalosti nám vždy dáva podmienky k tomu, aby sme rástli. Ak konkrétnu situáciu (hoci by sa nám zdala akokoľvek zlá) využijeme k svojmu rastu a nenecháme sa odradiť prípadnými prvými neúspechmi, ale budeme v nastúpenej ceste pokračovať, vždy to prinesie výsledky v podobe zmeny vonkajších okolností.

Nemusíme na seba tlačiť, je prospešné byť k sebe láskaví a dať si čas, ale dôležité je nenechať sa odradiť a kráčať ďalej. A keď zbadáme prvé úspechy, bude nás to motivovať v tom, aby sme to nevzdali.

Často počujem, najmä od sklamaných žien, vetu: „Dala som mu všetko a on si to vôbec nevážil.“ K takémuto konštatovaniu prídeme vtedy, ak sa cítime vyčerpané, unavené a zranené z toho, že nás partner neprijíma, ignoruje, alebo opustí.

Pritom si ale zvyčajne neuvedomujeme, že sme síce dávali, ale nespýtali sme sa, či je to práve to, čo náš partner chce. Čo sme mu vlastne dávali? Pozornosť? Dary? Prejavy lásky? Zázemie? Pýtali sme sa ho, či to chce? Možno sme ho presycovali práve niečím, o čo nemá záujem a nedávali sme do vzťahu to, čo by ocenil. Sme ochotní dávať vonkajšie veci, ale nie vždy sme schopní dávať do vzťahu niečo z nášho vnútra, pretože sami cítime, že toho máme málo a čakáme od partnera, že zaplní to naše miesto prázdnoty. Dávame teda z prázdnoty, nie z plnosti. Našu prázdnotu nedokáže zaplniť nikto zvonka, to si musíme dať sami. My sami sa musíme postarať o to, aby sme sa vnútorne cítili dobre, aby sme si dali čo potrebujeme, aby sme mysleli aj na seba, aby sme nemali výčitky dávať sebe, aby sme si poskytli pocit bezpečia, ktorý očakávame od partnera. Je veľmi potrebné kultivovať pocit bezpečia v zmysle „Vždy tu som sám/sama pre seba. Môžem tu byť aj pre teba, ale najdôležitejšie je, aby som tu bol/a sám/sama pre seba.“ Pretože iba vtedy, ak „mám“, môžem skutočne dávať. V opačnom prípade nemám z čoho…

Ak sme v detstve zažili zradu, či už zo strany rodičov, učiteľov, súrodencov či inej veľmi blízkej autority, preniesli sme si niekde na podvedomej úrovni pachuť strachu z nej aj do dospelosti.

Pocit zrady vyplýva z toho, že napriek tomu, že urobíme všetko preto, aby sme boli prijatí a aby spojenie medzi nami a tým druhým bolo trvalé, krásne a nerozdeliteľné, ten druhý nás odmietne alebo sa spojí s niekým iným. Teda ak niekto zradí našu dôveru.

Takéto zranenie vo väčšine prípadov vedie k tomu, že sa v dospelosti snažíme mať kontrolu nad vecami, situáciami a ľuďmi, a to práve preto, aby sme už nič také ako zradu nezažili. Takéto správanie nám dáva pocit moci nad ostatnými. Môže sa nám stať, že budeme mať nutkanie napríklad kontrolovať mobil svojho partnera či neustále mu volať, aby sme sa presvedčili o tom, že je naozaj tam, kde nám povedal, že bude.

Samozrejme, takéto správanie vyvoláva u toho druhého skôr opak toho, než by sme chceli. Náš partner sa nám začne vyhýbať a začne tráviť čas radšej s niekým iným. A tak nevedome spôsobíme presne to, čomu sme sa chceli vyhnúť.

Keďže celé takéto správanie je vyvolané niekdajším poškodením sebadôvery a sebahodnoty, je potrebné využiť všetky dostupné prostriedky k tomu, aby sme svoju sebahodnotu zvýšili a aby sme vedeli samých seba prijať.

Neprijatie (alebo odmietnutie) v zmysle „nie si dobrý/á taký/á aký/á si“ si už detstva možno nie všetci pamätáme, ale ak by sme si ho rozobrali na drobné, pravdepodobne by sme si spomenuli. Takéto odmietnutia mohli prísť napríklad vo forme hnevu zo strany rodičov na naše zlé známky v škole, na naše „nevhodné“ správanie či na naše nedodržanie sľubov, ale aj vo forme neverbálnej komunikácie, kedy sme na správaní či mimike rodičov videli nespokojnosť s našimi činmi.

Naši rodičia nás, samozrejme, nechceli trestať, ich výchova bola často úplne v poriadku – chceli z nás mať vychované, múdre a dokonalé deti, ale často si neuvedomovali, že ich neprijatie v nás zostalo a mnohí z nás trpia pocitom, že nie sú dosť dobrí, dosť krásni, dosť múdri či dosť šikovní na to, aby ich niekto miloval a neustále si kladnú otázku „Čo mám robiť preto, aby som bol/a milovaný/á a prijatý/á?“ Odpoveď je jednoduchá a ťažká zároveň, pretože nič nezávisí od vonkajších okolností či ľudí, ale od nás a nášho vnútra. Nikto nám nemôže dať dostatok lásky na to, aby sme sa cítili milovaní, môžeme to urobiť iba sami pre seba. A ak dospejeme k tomu, že budeme milovať sami seba, budeme pre iných oveľa príťažlivejší než keď o ich lásku musíme prosiť. A zároveň budeme vedieť aj iným dať oveľa viac tej „pravej“ lásky, pretože budeme dávať z hojnosti lásky vlastnej.

Odmietnutie už zažila väčšina z nás, a to aj zo strany niekoho iného, ale aj zo strany nás samotných. Všetci vieme, aké je bolestivé, ak po niečom / niekom túžime a keď sa odhodláme o to požiadať, alebo vyjaviť naše city, sme odmietnutí.

Byť odolnejším voči bolesti z odmietnutia nás sčasti učia internetové zoznamovacie stránky, na ktorých vieme byť menej viditeľní a nemusíme ukazovať naše rozpaky z odmietnutia. Časté odmietnutie, ktorého sa nám práve na zoznamovacích stránkach dostáva, môže u nás buď vypracovať odolnosť voči pocitom, ktoré to v nás vyvoláva, alebo opačný extrém – znižovanie našej sebahodnoty. Ani jedno nám však nepomáha.

Mať negatívne pocity pri odmietnutí je prirodzené, dôležité je však vedieť s nimi pracovať. Tým, že ich zatlačíme alebo si vypracujeme na ne odolnosť, vypracujeme si zároveň odolnosť voči dobrým pocitom, ktoré vyplývajú z prijatia. Takisto ak dovolíme, aby odmietnutie znižovalo našu sebahodnotu, budeme mať problém túto hodnotu znovu nadobudnúť.

Ak ale negatívny pocit pri odmietnutí vieme zachytiť ešte predtým, než sa naplno rozvinie do hanby alebo pocitu vlastnej zbytočnosti, môžeme sa zamyslieť nad tým, čo vieme urobiť pre to, aby sme boli inými prijatí a zároveň si môžeme zvedomiť našu vnútornú hodnotu, ktorá je jedinečná, originálna a veľmi vysoká už len tým, že máme svoju prirodzenú hodnotu, ktorá vyplýva z nášho ľudského potenciálu.