O vyhorení vo vzťahu môžeme hovoriť vtedy, ak sa jeden z partnerov, alebo obidvaja, cítia vo vzťahu emocionálne a psychicky nenaplnení, nezažívajú radosť a netešia sa zo vzájomnej prítomnosti. Do takéhoto stavu prichádza vzťah pomaly a varovnými signálmi býva postupné vyprchávanie vášne a nadšenia z každodenného spolunažívania, ale tiež upúšťanie od spoločných aktivít, ktoré partnerom predtým robili radosť a individuálne trávenie voľného času. S odchodom dospelých detí prichádza pocit prázdnoty a neschopnosť stanoviť si nové spoločné ciele. Na partnerovi vidíme len chyby, začína nám prekážať už aj jeho prítomnosť, netešíme sa domov, vyhľadávame samotu a pociťujeme úzkosť a smútok.

Ak sme zaznamenali varovné signály, ktoré predchádzajú vyhoreniu vo vzťahu, nemali by sme ich ignorovať, ale naopak – uvedomiť si, že je najvyšší čas začať ich riešiť. Veľmi dôležitá je pritom komunikácia – je potrebné hovoriť o tom, čo nás trápi, vybrať na to správny čas a slová, partner nemusí vždy vidieť, čo nás trápi a domyslieť si to väčšinou nevie. Prospešné je nevracať sa do minulosti a žiť radšej prítomnosťou, pretože minulosť už neporiešime a vŕtať sa v nej nám nič pozitívne neprinesie. Prínosné je uvedomovať si vďačnosť za to, čo dobré nám náš vzťah do života priniesol a aké pozitívne vlastnosti náš partner má. Takisto rešpektovať fakt, že aj on môže mať svoje názory, ktoré môžu byť odlišné od našich a neodsudzovať ho za to. Spoločné záujmy, spoločné riešenie každodenných vecí, spoločne strávené večere, občasné rande vonku ako za starých čias, ale aj fyzické dotyky a objatia – to všetko obnovuje partnerskú blízkosť, ktorá tvorí pevné hranice pred vyhorením vo vzťahu.