Na túto otázku existuje jedna skutočne užitočná odpoveď: pomalé rozpúšťanie vlastného ega. Práve naše ego je tým, čo nás nechce pustiť, ak sa rozhodneme byť vo vzťahu ústretoví voči partnerovi a jeho potrebám. Bojíme sa, že ak „zmäkneme“ a priblížime sa partnerovi aj napriek tomu, že chyba nie je iba na našej strane, bude si k nám viac dovoľovať a nadobudne dojem, že aj keď je na nás zlý, je mu všetko z našej strany odpustené. Bojíme sa, že ak my potlačíme naše ego, jeho ego porastie. A tak naďalej radšej hráme hru kto z koho a miesto toho, aby sme sa k partnerovi priblížili, bojujeme proti nemu. A čím viac bojujeme, tým viac prehrávame obidvaja.

Ak si ale dovolíme svoje ego umenšiť a pristupovať k partnerovi láskavo, on nám to bude zrkadliť rovnako ako nám zrkadlí náš hnev a náš boj proti nemu. Neznamená to, že mu budeme všetko odpúšťať a všetko tolerovať. To by nebol správny prístup a ubližovali by sme nielen vzťahu, ale aj sami sebe. Láskyplný prístup znamená vedieť si obhájiť svoje potreby s láskou v srdci, vedieť sa na partnera pozrieť ako na človeka, ktorý nás má rád a neubližuje nám zámerne, vidieť v ňom človeka, ktorý má tiež svoje problémy a bolesti, dopriať mu priestor, aby sa s nimi mohol vyrovnať a byť mu skôr oporou než nepriateľom. A nepýtať sa pritom, prečo mám byť ja ten, kto začne. Pretože vždy musí byť jeden z partnerov ten prvý, kto vystúpi zo začarovaného kruhu problémov. Tak prečo tým jedným nemôžete byť práve vy?