V našej spoločnosti bola téma sexu veľmi dlho tabuizovaná a verilo sa, že niektoré praktiky sú prijateľné a iné sú nevhodné či úchylné. V tejto oblasti zohralo dôležitú úlohu náboženstvo a viera v to, že Boh v oblasti ľudskej sexuality všetko dokonale zvážil a dospel ku konečnému a správnemu záveru toho, čo je v tejto sfére správne a čo nie.

Ak ale vychádzame z toho, že nikto (ani žiadne náboženstvo) nie je napojené priamo na Zdroj a teda nevie, čo „bolo určené“ ako vhodné či ako nevhodné, potom dospejeme k záveru, že pravidlá ohľadne ľudskej sexuality sú akousi dohodou v konkrétnej spoločnosti. Je to úplne v poriadku, pretože my ľudia sme zvyknutí fungovať na základe istých spoločenských pravidiel a noriem. Avšak na druhej strane – ak muž a žena spoločne túžia po niečom v oblasti milovania, čo im prinesie vzájomné potešenie bez toho, aby to niekomu ublížilo, môže to byť považované za „nesprávne“ alebo „nevhodné“?

Milovanie je krásne a naplňujúce práve vtedy, ak sú partneri uvoľnení, bez zábran a výčitiek z toho, čo sa im páči alebo po čom túžia. Ak si z milovania urobíme iba manželskú povinnosť a budeme k nemu pristupovať s nechuťou a pocitom, že sme „hriešni“, nedokážeme zažívať blažené stavy, ktoré by nám inak vzájomné prepojenie prinieslo. Budeme sa od seba vzďaľovať. A náš partner alebo partnerka bude skôr či neskôr hľadať ten pocit, ktorý jej či jemu pri nás absentoval, inde…