Potrebu cítiť blízkosť s iným človekom pozná asi každý z nás. Napriek tomu, že rodina, v ktorej vyrastáme, nám vo väčšine prípadov pocit blízkosti poskytuje, v dospelosti máme potrebu vytvárať vlastné vzťahy s inými ľuďmi, v ktorých sa cítime prijatí. V prvom rade je to náš partnerský vzťah. Vstupujeme doňho s nádejou, že práve tu budeme v bezpečí, že tu budeme akceptovaní takí akí sme.

Ak vo vzťahu nastane situácia, v ktorej sa cítime od partnera odpojení a nie sme prijatí takí akí sme, väčšinou sa nakoniec prispôsobíme, len aby bolo dobre. Potlačíme sami seba preto, aby sme blízkosť opäť pocítili. Na chvíľu nám to síce prinesie úľavu, ale vnútri zostáva nespokojnosť, ktorá môže časom narastať.

Do vzťahu vstupujeme ako dve odlišné (a často veľmi odlišné) bytosti. A to je možno práve to, čo nás k sebe pritiahlo. Nie vždy však vieme odlišnosť toho druhého prijať a nie vždy sme v našej odlišnosti prijatí my. Skúsme si však položiť otázku, či jedinou cestou ako znovu nadviazať blízkosť s partnerom je práve prispôsobenie, alebo či by sme otvorenou láskavou komunikáciou postupe nedokázali dosiahnuť, že by nás partner akceptoval takých akí sme, teda v plnej našej kráse.