Musíme byť k sebe po rozvode „zlí“?

Podľa viacerých odborníkov v oblasti psychológie je rozvod druhou najstresujúcejšou udalosťou hneď po strate blízkej osoby. Rozvod je sprevádzaný napätím, výčitkami, sklamaním, nervozitou, nepriateľstvom, v horších prípadoch aj túžbou po pomste či potrebou „vytĺcť“ z rozvodu čo najviac pre seba – či už v emočnej, finančnej alebo materiálnej oblasti. Veľmi často sú však na tento cieľ používané spoločné deti. Každý z takýchto rodičov chce, aby ho deti videli ako toho lepšieho a v záujme toho koná.

Niektorí ľudia sa z tohto vzorca nevymania po celý svoj zvyšný život a v týchto negatívnych emóciách budú konať stále, pretože nedokážu odpustiť. Skúsme sa ale zamyslieť nad tým, prečo nedokážeme s exmanželom / exmanželkou vyjsť, keď je to stále ten istý človek, do ktorého sme boli kedysi zaľúbení, s kým sme sa rozhodli mať deti, s kým sme strávili kopu krásnych chvíľ. Zostalo ešte niečo nevypovedané? Tak si to povedzme. Zostali sme si v niečom dlžní? Tak si to vráťme. Zostalo veľa bolesti? Tak ju vyplačme. Zostalo veľa hnevu? Tak ho spracujme tak, aby sme neubližovali. Zostalo veľa spomienok? Tak sa z nich potešme a buďme vďační za to, že sme ich aspoň zažili.

Žiadny vzťah nevydrží navždy a ak aj neskončí počas života, tak určite skončí fyzickou smrťou jedného z partnerov. Ak prijmeme tento fakt, možno hnev, ľútosť, smútok či výčitky poľavia a začneme sa k exmanželovi / exmanželke správať s úctou ako k človeku, ktorého sme si dobrovoľne vybrali na to, aby sme s ním kráčali po určitej časti cesty svojho života.