Väčšina z nás sa ešte kedysi dávno (najčastejšie už v detstve) rozhodla skrývať nejakú časť seba samých, pretože sme mali strach, že nebudeme prijatí takí akí sme. Najčastejšie sme sa tak rozhodli po tom, ako sme pocítili hanbu z toho, čo sme urobili alebo ako sme sa prejavili. A tak sme si povedali, že to, čo sa nám na sebe nepáči, radšej ukryjeme a nahradíme to niečím iným.

To znamená, že lásku okolitého sveta sme podmienili tým, že sa musíme zmeniť. Ibaže niektoré veci sú nám tak prirodzené, že ich zmeniť nevieme, aspoň nie hneď. Jednoducho sme ich dostali do vienka a ak nám niekto dal najavo, že sa mu tieto veci na nás nepáčia, presvedčili sme samých seba, že svetu musíme ukazovať niečo iné, aby nás svet a ľudia v ňom žijúci prijali.

Vytvorili sme si teda obraz samých seba – takých akými by sme chceli byť. Začali sme hľadať to, čím by sme sa mohli navonok prezentovať preto, aby nikto neprišiel na to, akí v skutočnosti sme.

Zabudli sme však na to, že to najkrajšie a najpríťažlivejšie na nás je naša vlastná prirodzenosť. Svet aj tak rýchlo odhalí akí sme, nech by sme to akokoľvek dokonale skrývali. Naše masky sú teda zbytočné, zaťažujú nás strachom, že budeme odhalení a bránia autentickým vzťahom.

Cesta k sebaprijatiu začína tým, že prijmeme všetko, čo je. Že sami sebe povieme „áno“ na všetko, čo o sebe vieme a čo zmeniť nedokážeme. A práve vtedy sa všetko v nás a okolo nás zmení. Zmení sa nielen to, ako nás vnímajú iní, ale hlavne – zmení sa naša energia. A energia je práve to, čo iných na nás priťahuje alebo odpudzuje. Ak bránime toku energie v nás, blokujeme sa a blokujeme aj vytváranie krásnych vzťahov.