Jednu z najhorších emocionálnych bolestí prináša pocit, že napriek tomu, že žijeme s niekým, sme sami. A rovnako ako pri iných bolestiach, cítime potrebu tejto bolesti sa zbaviť skôr, než prejde do utrpenia. Pri fyzickej bolesti si nasadíme utlmujúci liek. Na bolesť, ktorú prežívame pri partnerskom odcudzení, žiadne analgetikum neexistuje. Preto tento stav vo väčšine prípadov riešime tým, že sa zablokujeme – radšej nechceme cítiť nič, pretože takáto bolesť je pre nás neznesiteľná.

Ak sa však zablokujeme voči negatívnym pocitom, blokujeme aj pocity pozitívne. A tak prestaneme cítiť radosť, lásku, uspokojenie. Vnútri máme prázdno, pretože sme chceli ujsť od bolesti. Tento útek nás však oberá o radosť zo života a o schopnosť vnímať jeho hlboký zmysel. Postupne príde k tomu, že naše pocity sú ploché a život prázdny.

V prvom rade by sme tejto bolesti mali porozumieť a prijať ju. Vznikla preto, lebo nielen partner, ale aj my sme k nej prispeli. Ak prišlo k odcudzeniu, mali by sme sa zamyslieť nad našou polovicou zodpovednosti za tento stav a zvedomovať si, kde sme urobili chyby a čo vieme urobiť preto, aby sme sa k partnerovi dokázali priblížiť. Zamyslieť sa nad tým, ktoré témy by sme mali pomaličky a postupne začať otvárať a ak je vhodná chvíľa, vstúpiť do spoločného priestoru – opatrne, s pokorou a rešpektom k partnerovi.

Nemusíme čakať, že partner bude hneď naklonený tomu, aby sa s nami púšťal do hlbokých rozhovorov. Často je to dlhodobý proces, ale ak budeme dostatočne trpezliví a dáme tomu šancu, vedome nastupujeme na cestu k možnému znovupripojeniu.